vcielkin.blog

Mám rada paradoxy. Nelogické veci, ktoré často odporujú nášmu sedliackemu rozumu a úvahám, no predsa sú tu. Niektorých paradox zaujme, iných vydesí, strpčí im život alebo dokonca dovedie k šialenstvu. Kedysi dávno som čítala v novinách článok o celkom novom druhu paradoxu – zdravotníckom. Spočíva v tom, že moderná medicína napreduje míľovými krokmi. V súčasnosti poznáme lieky na väčšinu najrozšírenejších chorôb a mnohé ďalšie lieky čakajú v laboratóriách a výskumných ústavoch na svoje objavenie. Liečebné metódy sú čoraz efektívnejšie, mechanické roboty, výkonné, bezpečné a presné ako nikdy predtým, nahrádzajú precíznych chirurgov. Pred niekoľkými rokmi bol objasnený kompletný genóm človeka a zapísaná prvá genetická mapa. Vedci v laboratóriách sa hrajú s génmi myší, „vypínajú ich a zapínajú“ a vyvolávajú tak v organizmoch tie najneuveriteľnejšie zmeny. Pred niekoľkými rokmi boli takéto predstavy ešte len sci-fi. V čom je teda ten paradox? Čo sa zmenilo? Z pohľadu verejnosti na Slovensku...nič. Možno okrem stúpajúcich cien liekov, pribúdajúcich zdravotných poisťovní a striedajúcich sa ministrov. Za obvodným lekárom sa ešte stále musíme terigať cez polovicu mesta, chorí a s ťažkosťami sedieť v preplnenej čakárni a vymieňať si choroboplodné zárodky a nespočetné vírusy s ďalšími trpiteľmi. Po vyšetrení nás lekár pošle často s pochybnou diagnózou za kolegom „špecialistom“ a odrazu sa ocitneme uprostred divokej hry, keď si nás lekári medzi sebou prehadzujú ako horúci zemiak. Nedajbože nám určia vážnejšiu diagnózu vyžadujúcu okamžitú hospitalizáciu a my putujeme do luxusného zdravotníckeho zariadenia s najmodernejším vybavením, prívetivým personálom, prvotriednou starostlivosťou a skúsenými a čestnými lekármi, ktorí by nikdy nevzali od pacienta najmenší úplatok. Áno...utopický obraz nášho zdravotníctva. Kde je teda ten pokrok? Najmodernejšie a ľahko prístupné lieky, rozvinuté a špičkovo vybavené laboratóriá a renomovaní špecialisti? To je teda ten paradox... Pred mesiacom som sama absolvovala „revitalizačný“ pobyt v jednom typickom zdravotníckom zariadení v Prešove, konkrétne na infekčnom oddelení, kde som trávila 9 dní. Po príchode na miesto môjho dočasného pobytu som pre vysoké horúčky stihla zaregistrovať len dve veľmi podobné prízemné budovy s opadávajúcou omietkou na stenách, rozpadajúcimi sa príjazdovými cestičkami a hrdzavými mrežami na okách. Jediný rozdiel bol vo vývesných tabuliach pripevnených na bočnej strane budov. Jedna oznamovala, že budova patrí oddeleniu psychiatrie a na druhej stálo „Oddelenie infekčných ochorení“. Za prízemnými budovami sa hrozivo týčila budova pohrebného ústavu s veľkým čiernym pútačom. Musím uznať, že jej prevádzkovateľ si vybral naozaj strategické miesto. Lekárka na príjme bola celkom milá a keďže som tam bola očividne jediná infekčne postihnutá osoba v okolí, rýchlo vybavila potrebné papiere a o 15 minút som už ležala v nemocničnej izbe. Neskôr prišla za mnou sestrička a na podnose doniesla tri fľaše plné akejsi tekutiny, ktoré mi chcela naliať priamo do žíl. Keďže som nevládala ani poriadne sedieť, nieto ešte protestovať, tak som sa len s hrôzou prizerala, ako to chce urobiť. O chvíľu sa zase s hrôzou pozerala sestrička, keď uvidela moju modrinu po predchádzajúcom odbere krvi. Infúziu mi teda pichla do druhej ruky a nad hlavu mi zavesila zvonček. O päť minút ma začala ruka veľmi bolieť a tak som zavolala sestričku, ktorá len skonštatovala, že niečo „prasklo“ a bez váhania ma pichla znova. Ten istý scenár sa opakoval ešte štyrikrát a poobede som mala ruky takmer ako sito. Tekutina so záhadným zložením zvaná tiež výživa mi ale pomohla a konečne som sa prestala cítiť ako ovalená mechom a mohla som sa rozhliadnuť po oddelení. Moja nemocničná izba široká asi dva metre bola vybavená dvoma posteľami, stolom, stoličkami, umývadlo, prasknutým zrkadlom a jedným starým zamrežovaným oknom, ktoré poriadne netesnilo. WC bolo na až na druhej strane chodby a tak som si cestou mohla všimnúť aj ostatné, veľmi podobné izby s rovnakými mrežami na oknách. Tak odtiaľto by sa mi fakt nepodarilo ujsť. Neubránila som sa pocitu, že aj táto budova kedysi patrila susednému oddeleniu psychiatrie. V kútoch bola síce miestami jemná pleseň, ale inak to vyzeralo celkom čisto a ako dôkaz bezinfekčnosti prostredia som pri prvej návšteve WC zakopla o misku s jednom na potkany. Keď som sa na druhý deň ráno zobudila, zistila som, že okrem vpichov od ihiel mi na rukách pribudli ešte aj štípance od komárov. Po včerajších skúsenostiach mi sestričky so všetkou opatrnosťou pichli ďalšiu infúziu a poobede ma preložili na izbu na opačnom konci maličkého oddelenia. Bola úplne rovnaká ako tá predchádzajúca, akurát v nej bývalo ešte jedno dievča, dvere netesnili ešte viac ako okno a z hlbín umývadla sa približne každú hodinu ozývali záhadné zvuky. Zložila som si veci, pozdravila spolubývajúcu, sadla na posteľ a zaborila som sa dobrých 10 centimetrov do matraca. Tak sa začal môj trpiteľský týždeň bez poriadneho spánku. Hoci horúčky už celkom ustúpili a ani hrdlo ma až tak veľmi nebolelo, vďaka môjmu „ortopedickému“ matracu som sa permanentne cítila ako polámaná. Najväčšou výhodou mojej novej izby bolo to, že sa nachádzala hneď vedľa priestrannej izby sestier a ešte priestrannejšej izby s bábätkami, ktoré tak boli pod neustálym dozorom. Sestričky z oddelenia sa ale riadili špecifickou filozofiou a počas dozerania na deti sedeli o 20 metrov ďalej v kuchynke a čítali časopisy, ktoré si ku nám chodili každý večer požičiavať. Zakaždým však zodpovedne nechali otvorené dvere v oboch miestnostiach a riadili sa heslom: plačúce dieťa - živé dieťa. Hoci dvere v mojej izbe boli vždy podľa možností zatvorené (ak to dovolila rozbitá kľučka), diera medzi dverami a zárubňou, ktorou by bez problémov prešiel ešte aj ten potkan z WC s celou početnou rodinkou, slúžila ako reproduktor. A tak som sa spolu s mojou spolubývajúcou nedobrovoľne zúčastňovala 24/7 tej najsrdcervúcejšej a nervydrásajúcej kakofónie večne nespokojných bábätiek. Ak sa nebodaj na božských 5 minút rozhostilo na chodbe ticho, jedna zo sestier prišla skontrolovať spiace bábätká a keď odchádzala, bábätká sa znovu zobudili a začali plakať ešte hlasnejšie. Inak ale boli sestry celkom zodpovedné. Občas sa síce stalo, že nám zabudli odmerať teplotu alebo podať lieky, ale zvyčajne to napravili hneď na druhý deň a vliali do žíl „ukráteného“ pacienta liter - dva čírej životodarnej tekutiny. Čas v nemocnici ubiehal pomaly. Večery sme trávili v mini-jedálni s MS v hokeji a dedkami, ktorí si nikdy neodpustili uštipačnú poznámku na účet kanadských hokejistov. Keď skončil hokej, ovládača sa chopili dravé mamičky a ja som sa stala otrokom seriálov Panelák a Ordinácia v ružovej záhrade. Ako sa bábätká postupne uzdravovali a plakali čoraz menej, začali miznúť aj moje kruhy pod očami. Uzdravili sa aj dedkovia a odišli domov. V deň mojej poslednej kontroly som precitla už o pol šiestej ráno a skôr, ako som stihla otvoriť oči, mi sestrička naspídovaná kofeínom zaškrtila ruku a vrazila do nej ihlu. Výsledky krvi ale nakoniec dopadli celkom dobre a a druhý deň som si už mohla cestou domov vychutnať pohľad na rozkvitnutú prírodu z okna bez mreží. Nasadla som do auta, ešte raz som sa obzrela na desivý pohrebný ústav a bola som rada, že som nemusela využiť ich služby. I keď má naše zdravotníctvo svoje muchy, dokonca celé roje múch, svoju úlohu si plní a myslím si, že aj veľmi efektívne. Nemali by sme sa samozrejme uspokojiť s terajšou úrovňou, ale popri paľbe kritiky by sme občas mali vyzdvihnúť aj pokrok a úspechy, ktoré naše zdravotníctvo dosiahlo. Koľko ľudí sa vďaka profesionálnym a obetavým lekárom (áno, existujú ešte aj takí) môže opäť tešiť z plnohodnotného života a dobrého zdravia? Veľa. Vrátane mňa.